Leteli sme za more navštíviť sestru. Moja maminka a ja. Odlet z Viedne, medzipristátie v Amsterdame a ďalej na dlhý let ponad more. Dostala som radu, objednať maminke k letenke tzv.vozík. Objednávajú si ho hlavne starší, alebo nemobilní cestujúci. Hoci ona má už 70, je rodená cestovateľka. Občas máva síce problémy s kĺbmi, ale tentoraz bola ako rybička. Lenže, kto by nevyužil takúto možnosť, navyše Amsterdamské letisko je obrovské a my sme tadiaľ ešte neleteli, dali sme teda na radu v domnení, že sa tak rýchlejšie a jednoduchšie dostaneme z jedného terminálu na druhý, čo znamenalo prejsť celým letiskom a nepoblúdiť. Obyčajne to znamená, že pri prílete čaká zamestnanec letiska s vozíkom, nemobilný cestujúci si sadne a spolu s doprovodom, teda akože mnou, ide sa na terminál nášho ďalšieho odletu. Prileteli sme teda do Amsterdamu a skutočne tam čakal vozík. Nie síce ručný, ale taký riadny motorový, kde sa naraz dá posadiť 5-6 ľudí. Pracovníčka, ktorá vozíkom prišla, usadila maminku a čakalo sa ešte na ďalšieho nemobilného. Keďže ja som na vozík ísť nemohla, pretože som ho nemala objednaný, dala som maminke na kolená aspoň tašku, nech tú dlhú cestu popri vozíku nemusím na pleci nič niesť. Pracovníčka čosi povedala anglicky, alebo holandsky, už ani neviem, ale vôbec som jej nerozumela, naštartovala a už jej nebolo. Aj s mojou mamkou. V momente som naštartovala svoje nohy, ale maminkin vyľakaný pohľad sa mi stále viac vzďaľoval, až sa stratil v dave hmýriacich sa ľudí. Mala som ale šťastie. Letenku som držala v ruke. Síce aj mamkinu, zato ona zasa v taške niesla môj pas. Nevadí, vravela som si, veď ma ona počká na odletovom termináli. Horko-ťažko som sa upachtená dostala na terminál podľa letenky, ale nech zíram, ako zíram, mamku nikde nevidím. No nič, veď sa spýtam na checkingu. Ale oblial ma studený pot. Zabudla som aj tých pár slovíčok, ktoré som ako tak do seba pred cestou natlačila. Chvíľu trvalo, kým som konečne zo seba dostala, že hľadám mamku, ukazujúc moju a jej letenku. Keď konečne pochopili nasledovalo niečo, ako rozsiahla akcia v pátraní po mojej mamke. Prezreli celú odletovú halu, dokonca aj lietadlo, ktorým sme mali letieť ďalej, maminky nikde. Ona mala aspoň tašku s pasmi, nejaké peniaze, v najhoršom prípade by ju poslali (dúfam) aspoň domov. Lenže ja som držala v ruke iba dve letenky. Na cestu späť som nemala ani korunu a využiť letenku cez more, na to som zasa potrebovala vízum a to bolo v pase v maminkinej taške. Cítila som sa ako Tom Hanks v Termináli. Napadla ma ešte jedna vec: čo tak dať vyhlásiť do letiskového rozhlasu. Skôr ako začali vyhlasovať moju prosbu o hľadaní, začula som z rozhlasu zmes rôznych cudzích slovíčok a medzi nimi síce skomolené, ale predsa, moje meno. Vtedy som si vydýchla a vedela som koľko bije. Moja mamka cestovateľka tiež zapracovala a rovnako ako ja ju, hľadala aj ona mňa. Ten vozík ju totiž odviezol na nejaké centrum medziletov, kde som ja mala prísť za ňou. To mi zrejme povedala šoférka vozíka predtým ako s mamkou ufučala, len žiaľ, mne cudzou rečou. Viete si predstaviť, aké to bolo krásne stretnutie? Nakoniec sme predsa spolu leteli ďalej, celú ďalšiu cestu sme sa už na tom iba riadne zabávali, i keď v Amsterdame nám teda nebolo všetko jedno. A na najbližšom letisku sme čakajúci vozík už radšej svižným krokom nevšímajúc obišli.
Odvtedy si radšej všetko pekne vychodím vlastnými nohami (pôvodne som chcela napísať vyšľapem, ale aby to zasa niekto nepochopil nejako inak), maminku si nedám od seba ani za svet (a to nielen na letisku) a na „staré kolená“ som sa začala konečne drviť angličtinu.